Súhrnné informácie o lieku - Paroxetin G.L. Pharma 20 mg
1. NÁZOV LIEKU
Paroxetin G.L. Pharma 20 mg
filmom obalené tablety
2. KVALITATÍVNE A KVANTITATÍVNE ZLOŽENIE
Jedna filmom obalená tableta obsahuje 22,2 mg bezvodého paroxetíniumchloridu, čo zodpovedá 20 mg paroxetínu.
Pomocné látky so známym účinkom:
Jedna filmom obalená tableta obsahuje 0,24 mg sójového lecitínu.
Úplný zoznam pomocných látok, pozri časť 6.1.
3. LIEKOVÁ FORMA
Filmom obalená tableta.
Paroxetin G.L. Pharma 20 mg sú: okrúhle, bikonvexné, biele až takmer biele filmom obalené tablety o priemere 10 mm, s deliacou ryhou na zošikmených hranách a oboch stranách a reliéfnym označením P20 na jednej strane.
Tableta sa môže rozdeliť na rovnaké dávky.
4. KLINICKÉ ÚDAJE
4.1 Terapeutické indikácie
Liečba:
– epizód veľkej depresie,
– obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD),
– panickej poruchy s agorafóbiou alebo bez nej,
– sociálnej úzkostnej poruchy/sociálnej fóbie,
– generalizovanej úzkostnej poruchy,
– posttraumatickej stresovej poruchy.
4.2 Dávkovanie a spôsob podávania
Dávkovanie
Epizóda veľkej depresie
Odporúčaná dávka je 20 mg denne. Zlepšenie u pacientov začne zvyčajne po jednom týždni, ale evidentné môže byť až od druhého týždňa liečby. Tak ako u všetkých antidepresívnych liekov je potrebné dávkovanie vyhodnotiť a v prípade potreby upraviť do 3 až 4 týždňov od začiatku liečby, a potom, ak sa to považuje za klinicky vhodné. U niektorých pacientov s nedostatočnou odpoveďou na 20 mg sa môže dávka pozvoľna zvyšovať až na maximum 50 mg denne, a to postupne po 10 mg podľa odozvy u pacienta.
Pacienti s depresiou sa musia liečiť dostatočne dlhé obdobie aspoň 6 mesiacov, aby bolo isté, že sa zbavili príznakov.
Obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)
Odporúčaná dávka je 40 mg denne. Pacienti by mali začať s 20 mg denne a táto dávka sa môže postupne zvyšovať v prírastkoch po 10 mg až na odporúčanú dávku. Ak sa po niekoľkých týždňoch podávania odporúčanej dávky nepozoruje dostatočná odozva, niektorým pacientom môže prospieť postupné zvyšovanie dávky až na maximum 60 mg denne. Pacienti s OCD sa musia liečiť dostatočne dlhé obdobie, aby bolo isté, že sa zbavili príznakov. Toto obdobie môže trvať niekoľko mesiacov i dlhšie (pozri časť 5.1).
Panická porucha
Odporúčaná dávka je 40 mg denne. Pacienti majú začať s 10 mg denne a táto dávka sa môže postupne zvyšovať v prírastkoch po 10 mg, podľa odpovede pacienta, až na odporúčanú dávku. Odporúča sa nízka začiatočná dávka, aby sa minimalizovalo potenciálne zhoršovanie panickej symptomatológie, ktorá sa podľa všeobecného názoru vyskytuje na začiatku liečby tejto poruchy. Ak sa po niekoľkých týždňoch podávania odporúčanej dávky nepozoruje dostatočná odozva, niektorým pacientom môže prospieť postupné zvyšovanie dávky až na maximum 60 mg denne. Pacienti s panickou poruchou sa musia liečiť dostatočne dlhé obdobie, aby bolo isté, že sa zbavili príznakov. Toto obdobie môže trvať niekoľko mesiacov i dlhšie (pozri časť 5.1).
Sociálna úzkostná porucha/sociálna fóbia
Odporúčaná dávka je 20 mg denne. Ak sa po niekoľkých týždňoch podávania odporúčanej dávky nepozoruje dostatočná odozva, niektorým pacientom môže prospieť postupné zvyšovanie dávky v prírastkoch po 10 mg až na maximum 50 mg denne. Dlhodobé užívanie je potrebné pravidelne vyhodnocovať (pozri časť 5.1).
Generalizovaná úzkostná porucha
Odporúčaná dávka je 20 mg denne. Ak sa po niekoľkých týždňoch podávania odporúčanej dávky nepozoruje dostatočná odozva, niektorým pacientom môže prospieť postupné zvyšovanie dávky v prírastkoch po 10 mg až na maximum 50 mg denne. Dlhodobé užívanie je potrebné pravidelne vyhodnocovať (pozri časť 5.1).
Posttraumatická stresová porucha
Odporúčaná dávka je 20 mg denne. Ak sa po niekoľkých týždňoch podávania odporúčanej dávky nepozoruje dostatočná odozva, niektorým pacientom môže prospieť postupné zvyšovanie dávky v prírastkoch po 10 mg až na maximum 50 mg denne. Dlhodobé užívanie je potrebné pravidelne vyhodnocovať (pozri časť 5.1).
Starší pacienti
U starších osôb sa vyskytujú zvýšené plazmatické koncentrácie paroxetínu, ale rozsah koncentrácií sa prekrýva s rozsahom pozorovaným u mladších osôb. Dávkovanie má začať začiatočnou dávkou pre dospelých. Zvyšovanie dávky niektorým pacientom môže prospieť, ale maximálna dávka nesmie prekročiť 40 mg denne.
Pediatrická populácia
Paroxetín sa nesmie používať na liečbu detí a dospievajúcich, pretože pri kontrolovaných klinických skúškach sa zistilo, že liečba paroxetínom sa spája so zvýšeným rizikom samovražedného správania a nepriateľstva. Navyše sa pri týchto skúškach dostatočne nepreukázala jeho účinnosť (pozri časti 4.4 a 4.8).
Použitie paroxetínu u detí do 7 rokov sa neskúmalo. Paroxetín sa nesmie používať, pokiaľ nebude preukázaná bezpečnosť a účinnosť v tejto vekovej skupine.
Porucha funkcie obličiek a pečene
U pacientov s vážnou poruchou funkcie obličiek (klírens kreatinínu nižší než 30 ml/min.) alebo u pacientov s poruchou funkcie pečene sa vyskytujú zvýšené plazmatické koncentrácie paroxetínu. Preto sa má dávkovanie obmedziť na dolnú hranicu rozsahu dávok.
Všeobecné informácie
Príznaky z vysadenia pozorované po prerušení podávania paroxetínu
Je potrebné vyhnúť sa náhlemu ukončeniu liečby (pozri časti 4.4 a 4.8). Režim postupného znižovania dávky uplatnený v klinických štúdiách spočíval v znižovaní dennej dávky o 10 mg v týždenných intervaloch. Ak sa po znížení dávky alebo ihneď po prerušení liečby objavia neznesiteľné symptómy, potom treba zvážiť návrat k predpísanej dávke. Následne môže lekár pokračovať v znižovaní dávky, ale v ešte miernejšom tempe.
Spôsob podávania
Odporúča sa, aby sa paroxetín podával jedenkrát denne ráno s jedlom. Tabletu treba prehltnúť celú, nežuvať.
4.3 Kontraindikácie
Precitlivenosť na liečivo, arašidy alebo sóju, alebo na ktorúkoľvek z pomocných látok uvedených v časti 6.1.
Paroxetín je kontraindikovaný v kombinácii s inhibítormi monoaminooxidázy (IMAO). Vo výnimočných prípadoch sa môže podávať linezolid (antibiotikum, ktoré patrí medzi reverzibilné neselektívne IMAO) v kombinácii s paroxetínom pod podmienkou, že je k dispozícii vybavenie na dôkladné pozorovanie príznakov sérotonínového syndrómu a sledovanie krvného tlaku (pozri časť 4.5).
Liečbu paroxetínom je možné začať:
-
– dva týždne po vysadení ireverzibilného IMAO, alebo
-
– najmenej 24 hodín po vysadení reverzibilného IMAO (napr. moklobemidu, linezolidu, metyltionínchloridu (metylénová modrá; predoperačné vizualizačné činidlo, ktoré je reverzibilným neselektívnym IMAO)).
Medzi ukončením liečby paroxetínom a začiatkom liečby akýmkoľvek IMAO musí uplynúť najmenej jeden týždeň.
Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii s tioridazínom, pretože tak ako pri iných liečivách, ktoré inhibujú pečeňový enzým CYP450 2D6, paroxetín môže zvyšovať plazmatické hladiny tioridazínu (pozri časť 4.5). Podávanie samotného tioridazínu môže viesť k predĺženiu intervalu QTc v spojení so závážnou ventrikulárnou arytmiou, ako je torsades de pointes, a náhlym úmrtím.
Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii s pimozidom (pozri časť 4.5).
4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní
Liečbu paroxetínom je nutné začať s opatrnosťou 2 týždne po ukončení liečby ireverzibilným IMAO alebo 24 hodín po ukončení liečby reverzibilným inhibítorom MAO. Dávkovanie paroxetínu sa musí zvyšovať postupne, pokiaľ sa nedosiahne optimálna odozva (pozri časti 4.3 a 4.5).
Pediatrická populácia
Paroxetín sa nesmie používať na liečbu detí a dospievajúcich do 18 rokov. Pri klinických skúškach sa správanie spájajúce sa so samovraždou (pokus o samovraždu a samovražedné myšlienky) a nepriateľstvo (predovšetkým agresivita, opozičné správanie a hnev) častejšie pozorovalo u detí a dospievajúcich liečených antidepresívami, v porovnaní s deťmi a dospievajúcimi liečenými placebom. Ak sa však na základe klinickej potreby rozhodne o liečbe, pacient sa musí starostlivo sledovať, či sa u neho neprejavia samovražedné príznaky. Okrem toho chýbajú údaje o dlhodobej bezpečnosti u detí a mladistvých týkajúce sa rastu, dospievania a kognitívneho a behaviorálneho vývoja.
Samovražda/samovražedné predstavy alebo klinické zhoršenie
Depresia sa dáva do súvislosti so zvýšeným rizikom samovražedných myšlienok, sebapoškodením a samovraždou (udalosti spojené so samovraždou). Toto riziko pretrváva až do nástupu zjavnej remisie. Nakoľko sa zlepšenie nemusí ukázať počas prvých niekoľkých alebo viacerých týždňoch liečby, pacienti musia byť starostlivo monitorovaní, až kým nenastane zlepšenie. Vo všeobecnosti klinické skúsenosti ukazujú, že riziko samovraždy sa môže zvýšiť v skorých štádiách zotavovania.
Iné psychiatrické stavy, na liečbu ktorých bol paroxetín predpísaný, môžu byť tiež spojené so zvýšeným rizikom suicidálneho správania. Okrem toho, tieto stavy môžu byť spojené s veľkou depresívnou poruchou. Rovnaké opatrenia dodržiavané pri liečbe pacientov s veľkou depresívnou poruchou majú byť dodržiavané aj pri liečbe pacientov s inými psychiatrickými poruchami.
Pacienti so suicidálnymi príhodami v anamnéze alebo významnými prejavmi samovražedných myšlienok pred začatím liečby, majú väčšie riziko samovražedných myšlienok alebo samovražedných pokusov, a preto majú byť starostlivo sledovaní počas liečby. Meta-analýza placebom-kontrolovaných klinických skúšaní antidepresívnych liekov u dospelých pacientov so psychiatrickými poruchami ukázala zvýšené riziko samovražedného správania s antidepresívami v porovnaní s placebom u pacientov mladších ako 25 rokov (pozri tiež časť 5.1).
Pacientov, obzvlášť s vysokým rizikom suicidálnych myšlienok, je potrebné hlavne na začiatku liečby a po zmene dávkovania starostlivo monitorovať. Pacienti (a ich opatrovatelia) majú byť upozornení na potrebu sledovania výskytu klinického zhoršenia, samovražedného správania alebo myšlienok a neobyčajných zmien v správaní a vyhľadať lekársku pomoc hneď, ako sa tieto príznaky objavia.
Akatízia/psychomotorický nepokoj
Užívanie paroxetínu bolo spojené s vývinom akatízie, ktorá je charakterizovaná vnútorným pocitom nepokoja a psychomotorickým nepokojom ako je neschopnosť obsedieť alebo stáť v pokoji, zvyčajne spojené so subjektívnym rozrušením. Toto sa častejšie vyskytuje počas prvých týždňov liečby. Pacientom, u ktorých sa rozvinuli tieto príznaky, môže zvyšovanie dávky škodiť.
Sérotonínový syndróm/neuroleptický malígny syndróm
V zriedkavých prípadoch sa môže v súvislosti s liečbou paroxetínom rozvinúť sérotonínový syndróm alebo príznaky podobné malígnemu neuroleptickému syndrómu, najmä ak sa podáva v kombinácii s ďalšími sérotonergnými a/alebo neuroleptickými liekmi. Vzhľadom k tomu, že tieto syndrómy môžu viesť k stavom potenciálne ohrozujúcim život, liečba paroxetínom sa musí prerušiť, ak sa takéto príznaky (charakterizované skupinou symptómov, ako sú hypertermia, rigidita, myoklónia, autonómna nestabilita s možnými rýchlymi výkyvmi vitálnych znakov, zmeny v duševnom stave, zahŕňajúce zmätenosť, podráždenosť, extrémnu agitovanosť s progresom do delíria a kómy) vyskytnú, a musí sa začať podporná symptomatická liečba. Paroxetín sa nesmie používať v kombinácii so sérotonínovými prekurzormi (ako je L-tryptofán, oxitriptán) vzhľadom na riziko sérotonínového syndrómu (pozri časti 4.3 a 4.5).
Mánia
Tak ako všetky antidepresíva, paroxetín sa musí používať s opatrnosťou u pacientov s mániou v anamnéze. Paroxetín sa musí vysadiť u všetkých pacientov vstupujúcich do manickej fázy.
Porucha funkcie obličiek/pečene
Opatrnosť sa odporúča u pacientov s ťažkou poruchou funkcie obličiek alebo s poruchou funkcie pečene (pozri časť 4.2).
Diabetickí pacienti
U diabetických pacientov môže liečba selektívnym inhibítorom spätného vychytávania sérotonínu (SSRI) zmeniť glykemickú kontrolu. Môže byť potrebné upraviť inzulínové a/alebo perorálne hypoglykemické dávkovanie. Navyše, existujú štúdie, ktoré poukazujú na zvýšenie hladín glukózy v krvi v prípade, že je paroxetín podávaný súbežne s pravastatínom (pozri časť 4.5).
Epilepsia
Tak ako pri ostatných antidepresívach sa paroxetín musí používať s opatrnosťou u pacientov s epilepsiou.
Záchvaty
Celkový výskyt záchvatov je u pacientov liečených paroxetínom nižší než 0,1 %. U všetkých pacientov, u ktorých dochádza k záchvatom, sa musí podávanie lieku ukončiť.
Elektrokonvulzívna liečba (ECT)
Existuje málo klinických skúseností so súbežným podávaním paroxetínu s ECT.
Glaukóm
Tak ako pri iných SSRI, paroxetín môže spôsobiť mydriázu, a musí sa používať s opatrnosťou u pacientov s glaukómom so zatvoreným uhlom alebo s glaukómom v anamnéze.
Ochorenia srdca
U pacientov s ochoreniami srdca sa majú dodržiavať zvyčajné opatrenia.
Hyponatriémia
Hyponatriémia bola hlásená len zriedkavo, prevažne u starších osôb. Opatrnosť je potrebná u pacientov s rizikom hyponatrémie, napr. zo súbežného užívania liekov a cirhózy. Hyponatriémia po ukončení liečby paroxetínom zvyčajne vymizne.
Krvácanie
Pri podávaní SSRI boli hlásené prípady abnormality kožného krvácania, ako je ekchymóza a purpura. Boli hlásené aj iné prejavy krvácania, ako napr. gastrointestinálne krvácanie. Zvýšené riziko môže existovať u starších pacientov.
Opatrnosť sa odporúča u pacientov, ktorí užívajú SSRI súbežne s perorálnymi antikoagulanciami, liekmi, o ktorých je známe, že ovplyvňujú funkciu krvných doštičiek, či inými liekmi, ktoré môžu zvýšiť riziko krvácania (napr. atypickými antipsychotikami, ako je klozapín, fenotiazíny, väčšina TCA, kyselina acetylsalicylová, NSAID, COX-2 inhibítory), ako aj u pacientov ktorí majú v anamnéze poruchy krvácania alebo stavy, ktoré ich môžu predisponovať ku krvácaniu.
Interakcia s tamoxifénom
Niektoré štúdie preukázali, že účinnosť tamoxifénu, vzhľadom na merania rizika relapsu/úmrtnosti pri karcinóme prsníka, môže byť znížená, pokiaľ je tamoxifén predpísaný spolu s paroxetínom, ako výsledok ireverzibilnej inhibície CYP2D6 (pozri časť 4.5). Pokiaľ je to možné, je potrebné sa vyhnúť paroxetínu počas podávania tamoxifénu na liečbu alebo prevenciu karcinómu prsníka.
Príznaky z vysadenia pozorované po prerušení liečby paroxetínom
Príznaky z vysadenia po prerušení liečby sú časté, zvlášť ak je toto prerušenie náhle (pozri časť 4.8). Pri klinických skúškach sa vedľajšie účinky pozorované pri prerušení liečby prejavili u 30 % pacientov liečených paroxetínom v porovnaní s 20 % pacientov, ktorým bolo podávané placebo. Výskyt príznakov z vysadenia nie je rovnaký ako u liekov, ktoré vytvárajú návyk alebo závislosť. Riziko príznakov z vysadenia môže závisieť od niekoľkých faktorov, vrátane trvania liečby a dávky a rýchlosti znižovania dávky.
Po vysadení paroxetínu boli hlásené príznaky, ako sú mdloby, zmyslové poruchy (vrátane parestézie, pocitu elektrických šokov a tinitus), poruchy spánku (vrátane intenzívnych snov), vzrušenie alebo úzkosť, nauzea, tras, zmätenosť, potenie, bolesti hlavy, hnačka, palpitácie, citová nestálosť, podráždenosť a zrakové poruchy. Tieto príznaky sú zvyčajne slabé až mierne, ale u niektorých pacientov môžu mať silnú intenzitu. Zvyčajne sa prejavia počas prvých niekoľko dní po vysadení lieku, ale veľmi zriedkavo boli hlásené takéto symptómy u pacientov, ktorí neúmyselne vynechali dávku.
Tieto príznaky sú prechodné a zvyčajne ustúpia do 2 týždňov, aj keď u niektorých jednotlivcov môžu mať dlhšie trvanie (2–3 mesiace alebo dlhšie). Preto sa odporúča, aby sa dávka paroxetínu pri prerušovaní liečby postupne znižovala počas niekoľkých týždňov alebo mesiacov podľa potrieb pacienta (pozri „Príznaky z vysadenia pozorované po prerušení podávania paroxetínu“, časť 4.2).
4.5 Liekové a iné interakcie
Sérotonergné liečivá
Tak ako pri iných SSRI, môže súbežné podávanie so sérotonergnými liečivami viesť k výskytu účinkov súvisiacich s 5-HT (Sérotonínový syndróm: pozri časti 4.3 a 4.4).
Odporúča sa opatrnosť a vyžaduje sa dôkladné klinické sledovanie, ak sa sérotonergné liečivá (vrátane L-tryptofánu, triptánov, tramadolu, linezolidu, methyltitionium chloride (metylénová modrá), SSRI, lítia, petidínu a prípravkov obsahujúcich ľubovník bodkovaný-Hypericum perforatum) kombinujú s paroxetínom. Opatrnosť sa tiež odporúča s fentanylom používaným v celkovej anestézii alebo pri liečbe chronickej bolesti.
Súbežné podávanie paroxetínu a IMAO je kontraindikované kvôli riziku sérotonínového syndrómu (pozri časť 4.3).
Pimozid
V štúdii jednorazovej nízkej dávky pimozidu (2 mg) pri súbežnom podávaní so 60 mg paroxetínu sa preukázali priemerne 2,5– krát zvýšené hladiny pimozidu. Dá sa to vysvetliť známou vlastnosťou paroxetínu inhibovať CYP2D6. Vzhľadom na úzky terapeutický index pimozidu a jeho známu schopnosť predlžovať interval QT, je súbežné užívanie pimozidu a paroxetínu kontraindikované (pozri časť 4.3).
Enzýmy metabolizujúce lieky
Metabolizmus a farmakokinetika paroxetínu môžu byť ovplyvnené indukciou alebo inhibíciou enzýmov metabolizujúcich lieky. Ak sa paroxetín podáva súbežne so známym inhibítorom enzýmu metabolizujúceho lieky, musí sa zvážiť použitie nižších dávok paroxetínu. Keď sa má liek podávať súbežne so známymi induktormi enzýmu metabolizujúceho lieky (napr. karbamazepínom, rifampicínom, fenobarbitalom, fenytoínom) alebo s fosamprenavirom/ritonavirom, nie je potrebná žiadna úprava začiatočného dávkovania. Akákoľvek úprava dávkovania paroxetínu (buď po začatí podávania alebo po vysadení induktora enzýmu) sa musí regulovať podľa klinického účinku (tolerancia a účinnosť).
Fosamprenavir/ritonavir
Súbežné podávanie fosamprenaviru/ritonaviru 700/100 mg dvakrát denne s paroxetínom 20 mg denne zdravými dobrovoľníkmi počas desiatich dní významne znížilo plazmatické hladiny paroxetínu približne o 55 %. Plazmatické hladiny fosamprenaviru/ritonaviru počas súbežného podávania s paroxetínom boli podobné referenčným hodnotám v iných štúdiách, čo indikuje, že paroxetín nemá žiadny významný účinok na metabolizmus fosamprenaviru/ritonaviru. K dispozícii nie sú žiadne údaje o účinkoch dlhodobého súbežného podávania paroxetínu a fosamprenaviru/ritonaviru presahujúceho 10 dní.
Procyklidín
Denné podávanie paroxetínu významne zvyšuje plazmatické hladiny procyklidínu. Ak sú pozorované anticholinergné účinky, dávka procyklidínu sa musí znížiť.
Antikonvulzíva
Karbamazepín, fenytoín, valproát sodný. Zdá sa, že súbežné podávanie nevyvoláva žiadny účinok na farmakokinetický/dynamický profil u epileptických pacientov.
Inhibičný potenciál paroxetínu na CYP2D6
Tak ako iné antidepresíva, vrátane ostatných SSRI, paroxetín inhibuje enzým CYP2D6 hepatického cytochrómu P450. Inhibícia CYP2D6 môže viesť ku zvýšeným plazmatickým koncentráciám súbežne podávaných liekov metabolizovaných týmto enzýmom. Patria sem niektoré tricyklické antidepresíva (napr. klomipramín, nortriptylín a desipramín), fenotiazínové neuroleptiká (napr. perfenazín a tioridazín, pozri časť 4.3), rizperidón, atomoxetín, určité antiarytmiká typu 1c (napr. propafenón a flekainid) a metoprolol. Neodporúča sa používať paroxetín v kombinácii s metoprololom, aj keď sa podáva pri srdcovej nedostatočnosti, vzhľadom na úzky terapeutický index metoprololu v tejto indikácii.
Tamoxifén má dôležitý aktívny metabolit, endoxifén, ktorý je vytvorený CYP2D6 a významne prispieva k účinnosti tamoxifénu. Ireverzibilná inhibícia CYP2D6 paroxetínom vedie k zníženiu plazmatických koncentrácií endoxifénu (pozri časť 4.4).
Alkohol
Tak ako pri iných psychotropných liekoch je potrebné pacientov poučiť, aby sa pri užívaní paroxetínu vyhýbali alkoholu.
Perorálne antikoagulanciá
Môže dôjsť ku vzájomnému farmakodynamickému pôsobeniu medzi paroxetínom a perorálnymi antikoagulanciami. Súbežné užívanie paroxetínu a perorálnych antikoagulancií môže viesť ku zvýšenej antikoagulačnej činnosti a riziku krvácania. Preto sa paroxetín musí používať s opatrnosťou u pacientov, ktorí sú liečení perorálnymi antikoagulanciami (pozri časť 4.4).
Nesteroidné protizápalové lieky (NSAID) a kyselina acetylsalicylová, a iné antikoagulačné lieky Môže dôjsť k vzájomnému farmakodynamickému pôsobeniu medzi paroxetínom a NSAID/kyselinou acetylsalicylovou. Súbežné užívanie paroxetínu a NSAID/kyseliny acetylsalicylovej môže viesť ku zvýšenému riziku krvácania (pozri časť 4.4). Opatrnosť sa odporúča u pacientov, ktorí užívajú SSRI súbežne s perorálnymi antikoagulanciami, liekmi, o ktorých je známe, že ovplyvňujú funkciu krvných doštičiek, alebo zvyšujú riziko krvácania (napr. atypickými antipsychotikami, ako je klozapín, fenotiazíny, väčšina TCA, kyselinou acetylsalicylovou, NSAID, COX-2 inhibítormi), a ďalej u pacientov s anamnézou krvácavých porúch alebo stavmi, ktoré môžu predisponovať krvácaniu.
Pravastatín
V štúdiách boli pozorované interakcie medzi paroxetínom a pravastatínom, ktoré naznačovali, že súbežné podávanie paroxetínu a pravastatínu môže viesť k zvýšeniu hladín glukózy v krvi. U pacientov s diabetes mellitus užívajúcich súbežne paroxetín a pravastatín môže byť potrebné upraviť dávkovanie perorálnych antidiabetík a/alebo inzulínu (pozri časť 4.4).
4.6 Fertilita, gravidita a laktácia
Gravidita
Niektoré epidemiologické štúdie naznačujú zvýšené riziko kongenitálnych malformácií, zvlášť kardiovaskulárnych (napr. defekt ventrikulárneho septa (majoritné) a defekt atriálneho septa) súvisiacich s užívaním paroxetínu v prvom trimestri. Mechanizmus nie je známy. Údaje naznačujú, že riziko narodenia dieťaťa s kardiovaskulárnou chybou po expozícii matky pôsobeniu paroxetínu je menej ako 2/100 (OR = 1,55 [1,18< >2,04]) v porovnaní s očakávaným výskytom týchto chýb približne 1/100 v bežnej populácii.
Paroxetín sa má počas tehotenstva užívať len vtedy, ak je striktne indikovaný. Predpisujúci lekár musí zvážiť možnosť alternatívnej liečby u žien, ktoré sú tehotné alebo majú v úmysle otehotnieť. Je potrebné vyhnúť sa náhlemu vysadeniu lieku počas tehotenstva (pozri „Príznaky z vysadenia pozorované po prerušení podávania paroxetínu“, časť 4.2).
Novorodenca je potrebné pozorovať, ak matka užíva paroxetín až do neskorých fáz tehotenstva, menovite do tretieho trimestra.
U novorodencov, ktorých matka užívala paroxetín v neskorších štádiách tehotenstva, sa môžu vyskytnúť nasledujúce príznaky: ťažkosti s dýchaním, cyanóza, apnoe, záchvaty, kolísanie teploty, ťažkosti pri kŕmení, vracanie, hypoglykémia, hypertónia, hypotónia, hyperreflexia, tremor, nervozita, podráždenosť, apatia, trvalý plač, ospalosť a ťažkosti so spánkom. Tieto príznaky môžu byť vyvolané buď sérotonergickými účinkami alebo príznakmi z vysadenia. Vo väčšine prípadov začnú komplikácie buď okamžite alebo krátko (<24 hodín) po pôrode.
Epidemiologické údaje naznačujú, že použitie SSRI počas tehotenstva, najmä počas pokročilého tehotenstva, môže zvýšiť riziko vzniku perzistujúcej pľúcnej hypertenzie novorodencov (PPHN). Pozorované riziko bolo približne 5 prípadov na 1000 tehotenstiev. V bežnej populácii sa vyskytuje 1 až 2 prípady PPHN na 1000 tehotenstiev.
Štúdie na zvieratách preukázali reprodukčnú toxicitu, ale nenaznačujú priame škodlivé účinky na priebeh tehotenstva, embryonálny/fetálny vývoj, pôrod alebo postnatálny vývoj (pozri časť 5.3).
Dojčenie
Malé množstvo paroxetínu sa vylučuje do materského mlieka. V publikovaných štúdiách boli koncentrácie v sére u dojčených detí buď nezistiteľné (<2 ng/ml) alebo veľmi nízke (<4 ng/ml). U týchto detí sa nepozorovali žiadne príznaky účinkov lieku. Napriek tomu sa paroxetín nesmie používať v období dojčenia, pokiaľ sa nepreukáže, že očakávaný prínos pre matku prevyšuje potenciálne riziko pre dieťa.
Fertilita
Štúdie na zvieratách preukázali, že paroxetín môže ovplyvniť kvalitu spermií (pozri časť 5.3). Údaje získané z ľudského materiálu in vitro môžu naznačovať určitý vplyv na kvalitu spermií, avšak spontánne hlásenia u niektorých SSRI (vrátane paroxetínu) u ľudí preukázali, že vplyv na kvalitu spermií sa zdá byť reverzibilný. Vplyv na fertilitu ľudí sa zatiaľ nepozoroval.
Niektoré klinické štúdie preukázali, že SSRI (vrátane paroxetínu) môžu ovplyvňovať kvalitu spermií. Tento účinok sa zdá byť reverzibilný po prerušení liečby. Tieto štúdie neskúmali vplyv na fertilitu, ale zmena kvality spermií môže ovplyvniť fertilitu u niektorých mužov.
4.7 Ovplyvnenie schopnosti viesť vozidlá a obsluhovať stroje
Klinické skúsenosti ukazujú že liečba paroxetínom nesúvisí s poškodením kognitívnej alebo psychomotorickej funkcie. Avšak, tak ako pri všetkých psychoaktívnych liekoch, pacienti musia byť opatrní, pokiaľ ide o ich schopnosť viesť vozidlo a obsluhovať stroje. Hoci paroxetín nestupňuje mentálne a motorické poruchy spôsobené alkoholom, súbežné užívanie alkoholu a paroxetínu sa neodporúča.
4.8 Nežiaduce účinky
Intenzita a frekvencia niektorých z nižšie uvedených nežiaducich účinkov lieku sa môže znižovať pokračujúcou liečbou a tieto účinky všeobecne nevedú k ukončeniu liečby.
Nežiaduce liekové reakcie sú ďalej uvedené podľa tried orgánových systémov a frekvencie výskytu.
V každej skupine frekvencií sú nežiaduce účinky zoradené podľa klesajúcej závažnosti.
Frekvencie sú definované nasledovne: veľmi časté (> 1/10), časté (> 1/100 až <1/10), menej časté (> 1/1 000 až <1/100), zriedkavé (> 1/10 000 až <1/1 000), veľmi zriedkavé (<1/10 000) neznáme (z dostupných údajov nie je možné stanoviť).
Poruchy krvi a lymfatického systému
Menej časté: abnormálne krvácanie, prevažne na koži a slizniciach (väčšinou ekchymóza).
Veľmi zriedkavé: trombocytopénia.
Poruchy imunitného systému
Veľmi zriedkavé: závažné až potencionálne fatálne alergické reakcie (vrátane anafylaktoidných reakcií a angioedému).
Poruchy endokrinného systému
Veľmi zriedkavé: syndróm neprimeranej sekrécie antidiuretického hormónu (SIADH).
Poruchy metabolizmu a výživy
Časté: znížená chuť do jedla, zvýšené hladiny cholesterolu.
Menej časté: u diabetických pacientov bola pozorovaná zmena glykemických hladín (pozri časť 4.4). Zriedkavé: hyponatrémia. Hyponatrémia bola hlásená prevažne u starších pacientov a niekedy je vyvolaná syndrómom neprimeranej sekrécie antidiuretického hormónu (SIADH).
Psychiatrické poruchy
Časté: ospalosť, nespavosť, nepokoj, abnormálne sny (vrátane nočných môr).
Menej časté: zmätenosť, halucinácie.
Zriedkavé: manické reakcie, úzkosť, odosobnenie, záchvaty paniky, akatízia (pozri časť 4.4).
Neznáma frekvencia: samovražedné myšlienky a samovražedné správanie, agresivita*.
Prípady samovražedných myšlienok a samovražedného správania sa, boli hlásené počas liečby paroxetínom alebo ihneď po ukončení liečby (pozri časť 4.4).
Tieto príznaky môžu byť tiež dôsledkom základného ochorenia.
*Počas sledovania po uvedení na trh boli pozorované prípady agresivity.
Poruchy nervového systému
Veľmi časté: porucha koncentrácie.
Časté: závraty, tras, bolesť hlavy.
Menej časté: extrapyramidálne poruchy.
Zriedkavé: kŕče, syndróm nepokojných nôh (SNN).
Veľmi zriedkavé: sérotonínový syndróm (príznaky môžu zahŕňať agitovanosť, zmätenosť, diaforézu, halucinácie, hyperreflexiu, myoklóniu, chvenie, tachykardiu a tras). Boli hlásené extrapyramidálne poruchy, vrátane orofaciálnej dystónie u pacientov niekedy so základnými pohybovými poruchami alebo u pacientov, ktorí užívali neuroleptické lieky.
Poruchy oka
Časté: rozmazané videnie.
Menej časté: mydriáza (pozri časť 4.4).
Veľmi zriedkavé: akútny glaukóm.
Poruchy ucha a labyrintu
Neznáma frekvencia: tinitus.
Srdcové poruchy
Menej časté: sínusová tachykardia.
Zriedkavé: bradykardia.
Poruchy ciev
Menej časté: prechodné zvýšenie alebo zníženie krvného tlaku, posturálna hypotenzia. Prechodné zvýšenie alebo zníženie krvného tlaku bolo hlásené po liečbe paroxetínom, zvyčajne u pacientov u ktorých už existovala hypertenzia a úzkosť.
Poruchy dýchacej sústavy, hrudníka a mediastína
Časté: zívanie.
Poruchy gastrointestinálneho traktu
Veľmi časté: nevoľnosť.
Časté: zápcha, hnačka, vracanie, sucho v ústach.
Veľmi zriedkavé: gastrointestinálne krvácanie.
Poruchy pečene a žlčových ciest
Zriedkavé: vzostup hladiny pečeňových enzýmov.
Veľmi zriedkavé: poruchy pečene (ako je hepatitída, niekedy spojená so žltačkou a/alebo zlyhaním pečene).
Hlásený bol vzostup pečeňových enzýmov. Veľmi zriedkavo boli tiež získané postmarketingové hlásenia o poruchách pečene (ako je hepatitída, niekedy spojená so žltačkou a/alebo zlyhaním pečene). Ukončenie liečby paroxetínom sa musí zvážiť vtedy, ak sú výsledky funkčných testov pečene dlhodobo zvýšené.
Poruchy kože a podkožného tkaniva
Časté: potenie.
Menej časté: kožné vyrážky, pruritus.
Veľmi zriedkavé: závažné kožné nežiaduce reakcie (vrátane multiformného erytému, Stevensov-Johnsonovho syndrómu a toxickej epidermálnej nekrolýzy), urtikária, reakcie citlivosti na svetlo.
Poruchy kostrovej a svalovej sústavy a spojivového tkaniva
Zriedkavé: artralgia, myalgia.
Epidemiologické štúdie, vykonané hlavne u pacientov vo veku 50 rokov a viac, preukazujú zvýšené riziko fraktúr kostí u pacientov, ktorí dostávajú SSRI a TCA. Mechanizmus vedúci k tomuto riziku nie je známy.
Poruchy obličiek a močových ciest
Menej časté: retencia moču, inkontinencia moču.
Poruchy reprodukčného systému a prsníkov
Veľmi časté: sexuálna dysfunkcia.
Zriedkavé: hyperprolaktinémia/galaktorea.
Veľmi zriedkavé: priapizmus.
Celkové poruchy a reakcie v mieste podania
Časté: asténia, prírastok telesnej hmotnosti.
Veľmi zriedkavé: periférny edém.
Príznaky z vysadenia pozorované po vysadení liečby paroxetínom
Časté: závrat, zmyslové poruchy, poruchy spánku, úzkosť, bolesť hlavy.
Menej časté: nepokoj, nauzea, tras, zmätenosť, potenie, citová nestálosť, zrakové poruchy, búšenie srdca, hnačka, podráždenosť.
Vysadenie paroxetínu (najmä vtedy, ak je náhle) bežne vedie k príznakom z vysadenia. Boli hlásené závrat, zmyslové poruchy (vrátane parestézie, pocitu elektrických šokov a tinitu), poruchy spánku (vrátane intenzívnych snov), vzrušenie alebo úzkosť, nauzea, tras, zmätenosť, potenie, bolesti hlavy, hnačka, palpitácie, citová nestálosť, podráždenosť a zrakové poruchy.
Tieto udalosti sú všeobecne slabé až mierne a prechodné, avšak u niektorých pacientov môžu byť silné a/alebo trvalejšie. Preto sa odporúča, aby sa v prípade, že liečba paroxetínom už nie je potrebná, vykonalo postupné vysadenie znižovaním dávky (pozri časti 4.2 a časť 4.4).
Pediatrická populácia
Boli pozorované nasledujúce nežiaduce účinky:
Zvýšená miera správania spojeného so samovraždou (vrátane pokusov o samovraždu a samovražedných myšlienok), sebapoškodzujúce správanie a zvýšené nepriateľstvo. Samovražedné myšlienky a pokusy o samovraždu boli hlavne pozorované pri klinických skúškach s dospievajúcimi s veľkou depresívnou poruchou. Zvýšená miera nepriateľstva sa vyskytovala predovšetkým u detí s obsedantno-kompulzívnou poruchou a najmä u mladších detí do 12 rokov. Ďalšie nežiaduce účinky, ktoré boli pozorované: znížená chuť do jedla, tras, potenie, hyperkinéza, vzrušenie, emocionálna labilita (vrátane plaču a zmeny nálad) a nežiaduce účinky spojené s krvácaním predovšetkým kože a slizníc.
Nežiaduce účinky, ktoré sa pozorovali po ukončení/znižovaní dávky paroxetínu sú: emocionálna labilita (vrátane plaču, zmeny nálad, sebapoškodzovania, samovražedných myšlienok a pokusov o samovraždu), nervozita, závrat, nauzea a bolesti brucha (pozri časť 4.4).
Pozri časť 5.1 pre viac informácií o pediatrických klinických skúšaniach.
Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie
Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie po registrácii lieku je dôležité. Umožňuje priebežné monitorovanie pomeru prínosu a rizika lieku. Od zdravotníckych pracovníkov sa vyžaduje, aby hlásili akékoľvek podozrenia na nežiaduce reakcie prostredníctvom národného systému hlásenia uvedeného v
4.9 Predávkovanie
Symptómy a príznaky
Z dostupných informácií o predávkovaní paroxetínom je evidentné široké rozmedzie jeho bezpečnosti. Skúsenosti s predávkovaním paroxetínom indikujú, že okrem symptómov uvedených v časti 4.8 „Nežiaduce účinky“ bola hlásená horúčka a mimovoľné svalové kontrakcie. Pacienti sa zvyčajne zotavili bez vážnych následkov aj vtedy, ak užili jedinú dávku až do 2000 mg. Občas boli hlásené udalosti, ako je kóma alebo zmeny EKG, veľmi zriedkavo so smrteľným následkom, ale všeobecne len vtedy, ak sa paroxetín užil v kombinácii s inými psychotropnými liekmi, s alkoholom alebo bez alkoholu.
Liečba
Nie je známe žiadne špecifické antidotum. Liečba má pozostávať zo všeobecných opatrení používaných pri zvládaní predávkovania akýmkoľvek antidepresívom. Pokiaľ je to vhodné, má sa vyprázdniť žalúdok, buď vyvolaním vracania alebo výplachom, prípadne oboma spôsobmi. Počas prvých 24 hodín po predávkovaní sa môže podávať každých 4–6 hodín živočíšne uhlie na zníženie absorpcie paroxetínu. Indikuje sa podporná starostlivosť s častým sledovaním vitálnych znakov a dôkladné pozorovanie. Starostlivosť o pacienta má byť podľa klinického stavu.
5. FARMAKOLOGICKÉ VLASTNOSTI
5.1 Farmakodynamické vlastnosti
Farmakoterapeutická skupina: Antidepresíva – selektívne inhibítory spätného vychytávania sérotonínu, ATC kód: N06A B05
Mechanizmus účinku
Paroxetín je účinný a selektívny inhibítor spätného vychytávania 5-hydroxytryptamínu (5-HT, sérotonínu) a predpokladá sa, že jeho antidepresívna akcia a účinnosť pri liečbe OCD, sociálnej úzkostnej poruchy/sociálnej fóbie, generalizovanej úzkostnej poruchy, posttraumatickej stresovej poruchy a panickej poruchy súvisia s jeho špecifickou inhibíciou spätného vychytávania 5-HT v mozgových neurónoch. Paroxetín nie je chemicky príbuzný s tricyklickými, tetracyklickými a inými dostupnými antidepresívami. Paroxetín má nízku afinitu voči muskarínovým cholinergným receptorom a štúdie na zvieratách indikujú iba slabé anticholinergné vlastnosti. V zhode s týmto selektívnym účinkom štúdie in vitro ukázali, že na rozdiel od tricyklických antidepresív má paroxetín nízku afinitu voči alfa 1, alfa 2 a beta-adrenoreceptorom, dopamínu (D2), receptorom podobným 5-HT1, 5-HT2 a histamínovým (H1) receptorom. To, že neexistujú interakcie s postsynaptickými receptormi in vitro potvrdzujú aj štúdie in vivo, ktoré preukázali, že nedochádza k útlmu CNS ani k hypotenznému účinku.
Farmakodynamické účinky
Paroxetín nenarušuje psychomotorickú funkciu a neumocňuje depresívne účinky etanolu.
Tak ako iné selektívne inhibítory spätného vychytávania 5-HT vyvoláva paroxetín príznaky nadmernej stimulácie receptora 5-HT, ak sa podáva zvieratám, ktoré predtým dostali inhibítory monoamínooxidázy (MAO) alebo tryptofán. Behaviorálne a EEG štúdie naznačujú, že paroxetín má v dávke, ktorá zvyčajne prevyšuje dávky potrebné pre inhibíciu spätného vychytávania 5-HT, slabý stimulačný účinok. Stimulácia nie je amfetamínovej povahy. Štúdie na zvieratách indikujú, že kardiovaskulárny systém dobre znáša paroxetín. Paroxetín po podaní zdravým jedincom nevyvoláva žiadne klinicky významné zmeny krvného tlaku, tepu a EKG. Štúdie indikujú, že na rozdiel od antidepresív, ktoré inhibujú spätné vychytávanie noradrenalínu, paroxetín má silne zníženú tendenciu k inhibícii antihypertenzných účinkov guanetidínu. Pri liečbe depresívnych porúch prejavuje paroxetín účinnosť porovnateľnú so štandardnými antidepresívami. Existujú i určité dôkazy, že paroxetín môže mať terapeutickú hodnotu u pacientov, ktorí nereagovali na štandardnú liečbu.
Ranné užívanie paroxetínu nemá žiadny negatívny účinok na kvalitu či dĺžku spánku. Navyše pacienti pravdepodobne spozorujú zlepšenie spánku ako odpoveď na liečbu paroxetínom.
Analýza samovražedného správania u dospelých
Analýza placebom kontrolovaných skúšok u dospelých s psychiatrickými poruchami špecificky zameraná na paroxetín preukázala vyššiu frekvenciu výskytu samovražedného správania u mladých dospelých (vek 18–24 rokov) liečených paroxetínom v porovnaní s placebom (2,19 % oproti 0,92 %). Vo vyšších vekových skupinách nebol pozorovaný žiadny podobný nárast. U dospelých s veľkou depresívnou poruchou (všetky vekové skupiny) bol pozorovaný nárast frekvencie výskytu samovražedného správania u pacientov liečených paroxetínom v porovnaní s placebom (0,32 % oproti 0,05 %); všetky príhody boli pokusmi o samovraždu. U pacientov liečených paroxetínom sa však väčšina týchto pokusov (8 z 11) vyskytla u mladších dospelých (pozri tiež časť 4.4).
Odpoveď na dávku
V štúdiách fixnej dávky je plochá krivka odpovede na dávku, čo z hľadiska účinnosti nenaznačuje žiadnu výhodu používania vyšších dávok, než sú odporúčané. Existujú však určité klinické údaje naznačujúce, že pre niektorých pacientov môže byť prospešná titrácia dávky smerom nahor.
Klinická účinnosť a bezpečnosť
Dlhodobá účinnosť paroxetínu pri liečbe depresie sa ukázala v 52-týždňovej štúdii udržiavacej liečby s cieľom prevencie relapsu: relaps malo 12 % pacientov, ktorí dostávali paroxetín (20–40 mg denne), na rozdiel od 28 % pacientov, ktorí dostávali placebo.
Dlhodobá účinnosť paroxetínu pri liečbe obsedantno-kompulzívnej poruchy sa skúmala v troch 24-týždňových štúdiách udržiavacej liečby s cieľom prevencie relapsu. V jednej z týchto troch štúdií sa dosiahol významný rozdiel u osôb s relapsom medzi paroxetínom (38 %) a placebom (59 %).
Dlhodobá účinnosť paroxetínu pri liečbe panickej poruchy sa ukázala v 24-týždňovej štúdii udržiavacej liečby s cieľom prevencie relapsu: relaps malo 5 % pacientov, ktorí dostávali paroxetín (10–40 mg denne), na rozdiel od 30 % pacientov, ktorí dostávali placebo. Tento výsledok podporila aj 36-týždňová udržiavacia štúdia.
Dlhodobá účinnosť paroxetínu pri liečbe sociálnej úzkostnej poruchy, generalizovanej úzkostnej poruchy a posttraumatickej stresovej poruchy sa dostatočne nepreukázala.
Pediatrická populácia
Nežiaduce účinky získané z pediatrických klinických štúdií
-
V krátkodobých (do 10–12 týždňov) klinických skúšaniach u detí a dospievajúcich boli u pacientov liečených paroxetínom pozorované nasledujúce nežiaduce udalosti s frekvenciou najmenej u 2 % pacientov a výskytom v pomere najmenej dvojnásobnom voči placebu: zvýšená miera správania spojeného so samovraždou (zahŕňajúca pokusy o samovraždu a samovražedné myšlienky), sebapoškodzujúce správanie a zvýšená miera nepriateľstva. Samovražedné myšlienky a pokusy
-
V štúdiách s režimom postupného znižovania dávky boli počas fázy znižovania dávky alebo
-
V piatich paralelných študijných skupinách, s trvaním liečby 8 týždňov až 8 mesiacov, boli
5.2 Farmakokinetické vlastnosti
Absorpcia
Paroxetín sa po perorálnom dávkovaní dobre absorbuje a podlieha „first-pass“ metabolizmu. V dôsledku „first-pass“ metabolizmu je množstvo paroxetínu dostupné v systémovej cirkulácii menšie ako množstvo absorbované z gastrointestinálneho traktu. Dochádza k čiastočnej saturácii „first-pass efektu“ a zníženiu plazmatického klírensu, pretože množstvo látky v tele sa zvýši pri vyšších jednorazových dávkach alebo po podaní opakovanej dávky. To vedie k disproporčnému zvyšovaniu plazmatických koncentrácií paroxetínu, preto nie sú farmakokinetické parametre konštantné, čo vedie k nelineárnej kinetike. Táto nelinearita je však všeobecne malá a obmedzuje sa na jedincov, ktorí dosahujú nízku plazmatickú hladinu pri nízkych dávkach. Systémové hladiny v ustálenom stave sa dosahujú 7–14 dní od začiatku liečby liekmi s okamžitým alebo kontrolovaným uvoľňovaním, a zdá sa, že sa farmakokinetiky počas dlhodobej liečby nemenia.
Distribúcia
Paroxetín sa extenzívne distribuuje do tkanív a farmakokinetické výpočty indikujú, že len 1 % paroxetínu v tele zostáva v plazme. Približne 95 % prítomného paroxetínu sa pri terapeutických koncentráciách viaže na bielkoviny. Nezistila sa žiadna korelácia medzi plazmatickými koncentráciami paroxetínu a klinickým účinkom (nežiaduce účinky a účinnosť). Malé množstvá paroxetínu prechádzajú do ľudského materského mlieka a do plodov laboratórnych zvierat.
Biotransformácia
Hlavné metabolity paroxetínu sú polárne a konjugované produkty oxidácie a metylácie, ktoré sa ľahko vylučujú. Vzhľadom na ich relatívnu nedostatočnú farmakologickú aktivitu je nanajvýš nepravdepodobné, že by prispievali k terapeutickým účinkom paroxetínu.
Metabolizmus neovplyvňuje selektívny účinok paroxetínu pri spätnom vychytávaní na 5-HT neurónoch.
Eliminácia
Vylučovanie nezmeneného paroxetínu močom je všeobecne menej ako 2 % z dávky, zatiaľ čo vylučovanie metabolitov je asi 64 % z dávky. Približne 36 % z dávky sa vylučuje stolicou, pravdepodobne žlčou, z čoho nezmenený paroxetín predstavuje menej ako 1 % z dávky. Paroxetín sa teda eliminuje takmer úplne metabolizmom. Vylučovanie metabolitov je dvojfázové, spočiatku je výsledkom „first-pass“ metabolizmu a následne kontrolované systémovou elimináciou paroxetínu. Polčas eliminácie je premenlivý, ale spravidla býva asi 1 deň.
Špeciálne skupiny pacientov
Starší pacienti a porucha funkcie obličiek/pečene
Zvýšené plazmatické koncentrácie paroxetínu sa vyskytujú u starších pacientov a u pacientov so závažou poruchou funkcie obličiek alebo s poruchou funkcie pečene, ale rozsah plazmatických koncentrácií nevybočuje z rozsahu hodnôt u zdravých dospelých jedincov.
5.3 Predklinické údaje o bezpečnosti
Toxikologické štúdie sa vykonali na opiciach makak rézus a bielych potkanoch; u obidvoch sú metabolické procesy podobné ako procesy popisované u ľudí. Podľa očakávaní sa po podaní lipofilných amínov, vrátane tricyklických antidepresív, u potkanov zistila fosfolipidóza. Fosfolipidóza nebola pozorovaná v štúdiách na primátoch ani pri podávaní dávok počas až jedného roka, ktoré boli 6-násobne vyššie, ako je odporúčané klinicky účinné dávkovanie.
Karcinogenéza: v dvojročných štúdiách uskutočnených na myšiach a potkanoch nemal paroxetín žiadny karcinogénny účinok.
Genotoxicita: genotoxicita nebola pozorovaná v množstve testov in vitro a in vivo.
Štúdie reprodukčnej toxicity na potkanoch odhalili, že paroxetín ovplyvňuje fertilitu u samcov a samíc znižovaním indexu plodnosti a miery tehotnosti. U potkanov sa pozorovala zvýšená mortalita mláďat a oneskorená osifikácia. Tieto účinky pravdepodobne súviseli s toxicitou pre matku a nepovažujú sa za priamy účinok na plod/novorodenca.
6. FARMACEUTICKÉ INFORMÁCIE
6.1 Zoznam pomocných látok
Jadro tablety
magnéziumstearát
sodná soľ karboxymetylškrobu (typ A)
manitol
mikrokryštalická celulóza
Filmový obal
kopolymér kyseliny metakrylovej s etylakrylátom (Eudragit E100) polyvinyl alkohol čiastočne hydrolyzovaný
oxid titaničitý (E171)
mastenec
sójový lecitín (E322) xantánová guma (E415)
6.2 Inkompatibility
Neaplikovateľné.
6.3 Čas použiteľnosti
3 roky.
6.4 Špeciálne upozornenia na uchovávanie
Tento liek nevyžaduje žiadne zvláštne podmienky na uchovávanie.
6.5 Druh obalu a obsah balenia
AL/AL blister a/alebo PP obal na tablety s uzáverom z polypropylénu a vysušovadlom (silikagél).
Veľkosti balenia:
Blistre: 10, 12, 14, 28, 30, 56 filmom obalených tabliet.
PP – obal: 20, 30, 60, 100 filmom obalených tabliet.
Na trh nemusia byť uvedené všetky veľkosti balenia .
6.6 Špeciálne opatrenia na likvidáciu a iné zaobchádzanie s liekom
Žiadne zvláštne požiadavky.
7. DRŽITEĽ ROZHODNUTIA O REGISTRÁCII
G.L. Pharma GmbH
Schlossplatz 1
8502 Lannach
Rakúsko
8. REGISTRAČNÉ ČÍSLO
30/0146/09-S
9. DÁTUM PRVEJ REGISTRÁCIE/PREDĹŽENIA REGISTRÁCIE
Dátum prvej registrácie: 16. marca 2009
Dátum posledného predĺženia registrácie: 05. augusta 2014