Vancomycin MIP 500 mg - súhrnné informácie

1. NÁZOV LIEKU

Vancomycin CNP 500 mg

Vancomycin CNP 1 000 mg prášok na infúzny roztok

2. KVALITATÍVNE A KVANTITATÍVNE ZLOŽENIE LIEKU

1 injekčná liekovka obsahuje vankomycínium­chlorid zodpovedajúci príslušne 500 mg alebo 1 000 mg vankomycínu.

Úplný zoznam pomocných látok nájdete v časti 6.1.

3. LIEKOVÁ FORMA

Prášok na infúzny roztok.

Jemný prášok, biely s ružovým až hnedým nádychom.

4. KLINICKÉ ÚDAJE

4.1 Terapeutické indikácie

Závažné infekcie spôsobené grampozitívnymi baktériami citlivými na vankomycín, ktoré nemožno liečiť inými antibiotikami, ako sú penicilíny a cefalosporíny, alebo nereagujú na liečbu nimi, alebo sú voči nim rezistentné.

• – endokarditída

• – infekcie kostí (osteitída, osteomyelitída) a kĺbov

• – infekcie dolných dýchacích ciest (pneumónia/no­zokomiálna pneumónia (NP) spôsobená baktériami)

• – infekcia mäkkých tkanív

Liečba pacientov s bakterémiou, ku ktorej došlo v spojitosti s ktoroukoľvek z hore uvedených infekcií, alebo sa podozrieva, že je s niektorou z nich spojená.

Endokarditída spôsobená enterokokmi, Streptococcus viridans alebo S. bovis má byť liečená kombináciou vankomycínu a aminoglykozidu.

Vankomycín možno použiť na perioperačnú profylaxiu bakteriálnej endokarditídy u pacientov s vysokým rizikom vzniku bakteriálnej endokarditídy, keď podstupujú závažné chirurgické zákroky (napr. srdcové a cievne zákroky atď.) a nie sú schopní prijať vhodný betalaktámový antibakteriál­ny liek.

Treba venovať pozornosť oficiálnym odporúčaniam, ktoré sa týkajú vhodného používania antibakteriálnych liečiv.

4.2 Dávkovanie a spôsob podávania

Dávku treba individuálne upraviť podľa hmotnosti, veku a funkcie obličiek.

Pacienti s normálnymi funkciami obličiek, dospelí a deti od 12 rokov:

Zvyčajná intravenózna dávka je 500 mg každých 6 hodín alebo 1 g každých 12 hodín. Za zvláštnych okolností a pri závažných a život ohrozujúcich infekciách možno zvážiť 15–20 mg/kg telesnej hmotnosti každých 8–12 hod. na dosiahnutie optimálnych minimálnych koncentrácií (pozrite Monitorovanie koncentrácií vankomycínu v sére v tejto časti a časť 5.1).

Pri bakteriálnej endokarditíde je všeobecne prijímaný režim 1 000 mg vankomycínu intravenózne každých 12 hodín počas 4 týždňov buď samostatne, alebo v kombinácii s inými antibiotikami (vankomycín plus rifampicín, gentamicín, streptomycín).

Enterokokálna endokarditída sa lieči 6 týždňov vankomycínom v kombinácii s aminoglykozidom. Treba si pozrieť oficiálne odporúčanie.

Perioperačná profylaxia bakteriálnej endokarditídy:

Dospelí dostanú 1 000 mg vankomycínu intravenózne pred chirurgickým zákrokom (pred podaním anestézie) a v závislosti od doby a typu chirurgického zákroku môže byť podaná dávka 1 000 mg vankomycínu i.v. 12 hodín po operácii.

Starší pacienti:

Prirodzené zníženie rýchlosti glomerulárnej filtrácie vo vyššom veku môže viesť k zvýšenej koncentrácii vankomycínu v sére, ak sa dávkovanie neupraví (pozrite tabuľku dávkovania v prípade poruchy funkcie obličiek).

Pediatrická populácia

Deti (1 mesiac až 12 rokov):

Zvyčajná intravenózna denná dávka je 40 mg/kg telesnej hmotnosti, väčšinou v 4 jednotlivých dávkach, to znamená 10 mg/kg telesnej hmotnosti každých 6 hodín. Dávka môže byť zvýšená na 60 mg/kg telesnej hmotnosti na deň (pozrite časť 5.1).

Dojčatá do 1 mesiaca:

Pre dojčatá a novorodencov môžu byť dávky nižšie. Odporúča sa začiatočná dávka 15 mg/kg telesnej hmotnosti a udržiavacie dávky po 10 mg/kg telesnej hmotnosti každých 12 hodín v prvom týždni života a potom každých 8 hodín až do veku jedného mesiaca. Môže byť potrebné monitorovať hladiny v sére.

Pacienti s poruchou funkcie obličiek

U pacientov s poruchou funkcie obličiek musí byť dávkovanie prispôsobené rýchlosti vylučovania. V tom prípade môže byť užitočné zisťovanie hladiny vankomycínu v sére, najmä u ťažko chorých pacientov s premenlivou funkciou obličiek.

Nasledujúca tabuľka dávkovania môže slúžiť ako odporúčanie pre pacientov s poruchou funkcie obličiek. Začiatočná dávka by nemala byť nižšia ako 15 mg/kg telesnej hmotnosti.

Pacienti s anúriou

Začiatočná dávka je 15 mg/kg na dosiahnutie terapeutických hladín. Udržiavacia dávka je asi

1,9 mg/kg/24 hodín. Na uľahčenie tohto postupu môžu dospelí pacienti so závažnou poruchou funkcie obličiek dostávať udržiavaciu dávku 250 – 1 000 mg v niekoľkodňových intervaloch namiesto dennej dávky.

Dávkovanie v prípade hemodialýzy

U pacientov s anúriou, ktorí podstupujú pravidelnú hemodialýzu, je možné nasledujúce dávkovanie: saturačná dávka 1 000 mg, udržiavacia dávka 1 000 mg každých 7 až 10 dní.

Ak sa pri hemodialýze používajú polysulfónové membrány („vysokoprietoková dialýza“), polčas vankomycínu je skrátený. U pacientov s pravidelnou hemodialýzou môže byť potrebná vyššia udržiavacia dávka.

Pacienti s poruchou pečene

Neexistuje dôkaz, že u pacientov s nedostatočnosťou pečene by mala byť dávka znížená.

Monitorovanie koncentrácií vankomycínu v sére:

Koncentrácia vankomycínu v sére má byť monitorovaná na druhý deň liečby bezprostredne pred ďalšou dávkou a jednu hodinu po infúzii. Terapeutické hladiny vankomycínu v krvi majú byť od 30 do 40 mg/l (maximálne 50 mg/l) hodinu po ukončení infúzie, minimálna hladina (krátko pred nasledujúcim podaním) od 5 do 10 mg/l. V závislosti od miesta infekcie a citlivosti na patogén môžu byť potrebné minimálne hodnoty 15 – 20 mg/l na dosiahnutie účinku (pozrite časti 4.4 a 5.1).

Koncentrácie treba zvyčajne monitorovať dvakrát alebo trikrát týždenne.

Parenterálne má byť vankomycín podávaný iba ako pomalá intravenózna infúzia (nie viac ako 10 mg/min, ako aj jednotlivé dávky nižšie než 600 mg počas najmenej 60 min), ktorá je dostatočne nariedená (najmenej 100 ml na 500 mg alebo najmenej 200 ml na 1 000 mg).

Pacienti, u ktorých musí byť príjem tekutín obmedzený, môžu dostať aj roztok 500 mg/50 ml alebo 1 000 mg/100 ml. Pri týchto vyšších koncentráciách sa môže zvýšiť riziko vedľajších účinkov súvisiacich s infúziou.

Informácie o príprave roztoku nájdete v časti 6.6.

Dĺžka obdobia liečby závisí od závažnosti infekcie, ako aj od klinického a baktériologického vývoja.

4.3 Kontraindikácie

Precitlivenosť na vankomycín.

4.4 Osobitné upozornenia a opatrenia pri používaní

Upozornenia

V prípade závažných akútnych hypersenzitívnych reakcií (napr. anafylaxia) musí byť liečba vankomycínom okamžite ukončená a musia sa prijať zvyčajné patričné núdzové opatrenia (napr. antihistaminiká, kortikosteroidy a ak je to potrebné, umelé dýchanie).

V prípade akútnej anúrie alebo poškodenia kochleárneho aparátu sa má vankomycín používať iba pri vitálnej indikácii.

Rýchle bolusové podanie (t.j. v priebehu niekoľkých minút) môže byť spojené s výraznou hypotenziou (vrátane šoku a zriedkavo zástavy srdca), reakciám podobným histamínovým reakciám a makulopapulárnou alebo erytematóznou vyrážkou („syndróm červeného človeka – red man’s syndrome“ alebo „syndróm červeného krku – red neck syndrome“).

Vankomycín má byť infúzne podávaný pomaly v nariedenom roztoku (2,5 až 5,0 g/l) pri rýchlosti nepresahujúcej 10 mg/min a počas doby najmenej 60 minút, aby sa predišlo reakciám spojeným s rýchlym podaním infúzie. Zastavenie infúzie zvyčajne vedie k rýchlemu vymiznutiu týchto reakcií. Vankomycín musí byť podávaný iba intravenózne, kvôli riziku nekrózy. Riziko iritácie ciev sa minimalizuje podávaním vankomycínu vo forme nariedenej infúzie a obmieňaním miesta vpichu. Podávanie vankomycínu intraperitoneálnou injekciou počas kontinuálnej ambulantnej peritoneálnej dialýzy bolo spojené so syndrómom chemickej peritonitídy.

Vankomycín sa má používať opatrne u pacientov s nedostatočnosťou obličiek, keďže možnosť vzniku toxických účinkov je oveľa vyššia pri dlhšie trvajúcich vysokých koncentráciách v krvi. Dávka by sa mala znížiť podľa stupňa poškodenia obličiek. Riziko toxicity sa výrazne zvyšuje pri vyšších koncentráciách v krvi alebo dlhšie trvajúcej terapii. Mali by sa pravidelne monitorovať hladiny v krvi a vykonávať vyšetrenia funkcie obličiek. Ak sa vankomycín používa súbežne s inými nefrotoxickými liekmi, treba vynaložiť zvýšenú starostlivosť.

Bola hlásená ototoxicita, ktorá môže byť prechodná alebo trvalá (pozrite časť 4.8) u pacientov s predchádzajúcou hluchotou, ktorí dostávali nadmerné intravenózne dávky, alebo ktorí dostávali súbežnú liečbu inou ototoxickou aktívnou látkou, napr. aminoglykozidom. Hluchote môže predchádzať tinnitus. Skúsenosti s inými antibiotikami ukazujú, že hluchota môže postupovať aj napriek ukončeniu liečby. Na zníženie rizika ototoxicity by sa mali pravidelne stanovovať hladiny v krvi a odporúča sa pravidelné vyšetrenie sluchu.

Vankomycínu sa treba vyhýbať u pacientov s predchádzajúcou stratou sluchu. Pri použití u takýchto pacientov by dávka mala byť regulovaná pravidelným stanovovaním hladiny lieku v krvi. Starší ľudia sú na poškodenie sluchu náchylnejší.

Bezpečnostné opatrenia:

Vankomycín pôsobí veľmi dráždivo na tkanivá a pri intramuskulárnom podaní spôsobuje nekrózu miesta vpichu. U mnohých pacientov, ktorí dostávajú vankomycín, sa môže vyskytnúť bolesť a tromboflebitída, niekedy závažné. Frekvencia a závažnosť tromboflebitídy sa môže minimalizovať podávaním liečiva pomaly vo forme nariedeného roztoku (pozrite časť 6.6) a pravidelným obmieňaním miesta infúzie. Frekvencia reakcií súvisiacich s infúziou (hypotenzia, návaly tepla, erytém, urtika a pruritus) sa zvyšuje pri súbežnom podávaní anestetík. Možno ich znížiť podávaním vankomycínu infúziou po dobu 60 minút pred podaním anestetika.

Vankomycín sa má používať opatrne u pacientov s alergickými reakciami na teikoplanín, keďže boli hlásené skrížené hypersenzitívne reakcie medzi vankomycínom a teikoplanínom.

Myokardiálna depresia navodená anestetikom môže byť vankomycínom zvýraznená. Počas anestézie musí byť dávka dobre nariedená a podávaná pomaly pri starostlivom monitorovaní srdca. Na umožnenie posturálneho prispôsobenia by sa zmeny polohy mali odložiť, kým nie je infúzia ukončená.

U pacientov, ktorý dostávajú vankomycín dlhšiu dobu, alebo súbežne s inými liekmi, ktoré môžu spôsobiť neutropéniu alebo agranulocytózu, sa má v pravidelných intervaloch monitorovať počet leukocytov. Všetci pacienti, ktorí dostávajú vankomycín, by mali podstupovať pravidelné hematologické vyšetrenia, analýzu moču, vyšetrenia pečene a funkcie obličiek.

Starší pacienti sú obzvlášť náchylní na poškodenie sluchu a majú absolvovať sériové vyšetrenia sluchových funkcií, ak majú nad 60 rokov. Treba sa vyhnúť súčasnému alebo následnému použitiu iných neurotoxických lá­tok.

Pravidelné monitorovanie hladín vankomycínu v krvi je indikované pri vysokodávkovej terapii a pri dlhodobom užívaní, najmä u pacientov s dysfunkciou obličiek alebo s poškodeným sluchom, ako aj pri súčasnom podávaní príslušne nefrotoxických alebo ototoxických látok (pozrite časť 4.2).

Ak je vankomycín podávaný počas dlhšieho časového obdobia, alebo spolu s liekmi, ktoré môžu viesť k neutropénii, treba pravidelne kontrolovať krvný obraz.

Pediatrické použitie: Vankomycín treba obzvlášť opatrne používať u predčasne narodených dojčiat a detí kvôli nezrelosti ich obličiek a možnému zvýšeniu sérovej koncentrácie vankomycínu.

Koncentrácie vankomycínu v krvi by teda mali byť starostlivo monitorované. Súbežné podávanie vankomycínu a anestetík bolo u detí spojené s erytémom a návalmi tepla podobne ako pri histamíne (pozrite časť 4.5).

Frekvencia reakcií súvisiacich s infúziou (hypotenzia, návaly tepla, erytém, urtikária a a pruritus) sa zvyšuje pri súbežnom podávaní anestetík (pozrite časť 4.5).

V prípade závažnej pretrvávajúcej hnačky sa musí vziať do úvahy možnosť pseudomembranóznej enterokolitídy, ktorá môže byť život ohrozujúca (pozrite časť 4.8). Nesmú sa podávať protihnačkové li­eky.

Predĺžené užívanie vankomycínu môže viesť k premnoženiu rezistentných organizmov. Základom je starostlivé pozorovanie pacienta. Ak počas terapie dôjde k superinfekcii, treba prijať vhodné opatrenia.

4.5 Liekové a iné interakcie

Iné potenciálne nefrotoxické alebo ototoxické lieky

Súbežné alebo následné podávanie vankomycínu a iných potenciálne ototoxických alebo nefrotoxických liekov môže zvýšiť ototoxicitu alebo nefrotoxicitu. Najmä v prípadoch súbežného podávania aminoglykozidu je nevyhnutné starostlivé monitorovanie. V týchto prípadoch musí byť maximálna dávka vankomycínu obmedzená na 500 mg každých 8 hodín.

Anestetiká

Bolo hlásené, že incidencia potenciálnych vedľajších účinkov (ako je hypotenzia, kožné začervenanie, erytém, urtikária a pruritus) sa zvyšuje, keď je vankomycín podávaný súbežne s anestetikami. Aby nedošlo k vedľajším účinkom, vankomycín má byť podávaný najmenej 60 minút pred podaním anestetika.

Myorelaxanciá

Ak sa počas chirurgického zákroku alebo bezprostredne po ňom aplikuje vankomycínium­chlorid, účinky súbežne podaných svalových relaxantov (napr. sukcinylcholín), ako je neuromuskulárny blok, sa môžu zintenzívniť alebo predĺžiť.

4.6 Fertilita, gravidita a laktácia

Gravidita:

Primerané údaje o používaní vankomycínu počas tehotenstva nie sú k dispozícii. Reprodukčné toxikologické štúdie u zvierat nepoukazujú na žiadne účinky na obdobie tehotenstva, ani na vývoj embrya a plodu (pozrite časť 5.3).

Vankomycín však prechádza placentou a nemožno vylúčiť potenciálne riziko embryonálnej a neonatálnej ototoxicity a nefrotoxicity. Vankomycín sa teda má počas tehotenstva podávať iba v prípade, že je zjavne potrebný a po starostlivom vyhodnotení rizík a prínosov.

Laktácia:

Vankomycín sa vylučuje do materského mlieka a má byť teda v období dojčenia používaný iba v prípade, keď iné antibiotiká zlyhali. Keď sa vankomycín podáva dojčiacim matkám, je potrebné postupovať opatrne kvôli možnému výskytu nežiaducich reakcií u dojčaťa (poruchy v črevnej flóre s hnačkou, kolonizácia kvasinkovitými hubami a možná senzibilizácia). Pri zohľadnení dôležitosti tohto lieku pre dojčiacu matku by sa malo zvážiť rozhodnutie prestať dojčiť.

4.7 Ovplyvnenie schopnosti viesť motorové vozidlá a obsluhovať stroje

Vancomycin nemá žiadny alebo má zanedbateľný vplyv na schopnosť viesť motorové vozidlá a obsluhovať stroje.

4.8 Nežiaduce účinky

Frekvencia nežiaducich účinkov je hodnotená podľa nasledujúcej tabuľky:

Veľmi časté (>1/10)

Časté (>1/100 až <1/10)

Menej časté (>1/1 000 až <1/100)

Zriedkavé (>1/10 000 až <1/1 000)

Veľmi zriedkavé (1/10 000)

Neznáme (nedajú sa odhadnúť z dostupných údajov)

Najčastejšími vedľajšími účinkami sú flebitída a pseudoalergické reakcie spôsobené rýchlou intravenóznou infúziou vankomycínu.

Zriedkavé: Agranulocytóza, neutropénia, trombocytopénia, eozinofília.

Zriedkavé: Anafylaktické reakcie, hypersenzitívne reakcie.

Menej časté: Prechodné alebo pretrvávajúce poškodenie sluchových funkcií.

Zriedkavé: Tinnitus, vertigo.

Veľmi zriedkavé: Zástava srdca.

Časté: Hypotenzia, tromboflebitída.

Veľmi zriedkavé: Vaskulitída.

Časté: Dyspnoe,stridor.

Zriedkavé: Nauzea.

Veľmi zriedkavé: Pseudomembranózna enterokolitída.

Časté: Exantém a zápal sliznice, pruritus, urtikária.

Zriedkavé: Buĺózna dermatóza vyvolaná IgA.

Veľmi zriedkavé: Závažné kožné reakcie so život ohrozujúcimi celkovými príznakmi (napr. exfoliatívna dermatitída, Stevensov-Johnsonov syndróm alebo Lyellov syndróm), AGEP (Akútna generalizovaná exantematózna pustulóza).

Neznáme: DRESS (Vyrážka z lieku s eozinofíliou a systémové príznaky).

Časté: Renálna insuficiencia, manifestovaná v prvom rade zvýšenými koncentráciami kreatinínu alebo urey v sére.

Zriedkavé: Intersticiálna nefritída a/alebo akútne zlyhanie obličiek.

Neznáme: Akútna tubulárna nekróza.

Časté: Flebitída, začervenanie hornej časti tela („syndróm červeného krku – red neck syndrome“ alebo „syndróm červeného človeka – red man’s syndrome“), bolesť a svalové kŕče hrudníka alebo chrbta.

Zriedkavé: Horúčka a triaška spôsobená liekom.

Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie

Hlásenie podozrení na nežiaduce reakcie po registrácii lieku je dôležité. Umožňuje priebežné monitorovanie pomeru prínosu a rizika lieku. Od zdravotníckych pracovníkov sa vyžaduje, aby hlásili akékoľvek podozrenia na nežiaduce reakcie prostredníctvom národného systému hlásenia uvedeného v .

4.9 Predávkovanie

Bola hlásená toxicita spôsobená predávkovaním. 500 mg podaných intravenózne dieťaťu vo veku 2 rokov malo za následok letálnu intoxikáciu. Podanie celkového množstva 56 g počas 10 dní dospelému malo za následok renálnu insuficienciu. Pri niektorých vysoko rizikových stavoch (napr. v prípade závažného poškodenia obličiek) môže dôjsť k vysokým hladinám v sére a k ototoxickým a nefrotoxickým účinkom.

Opatrenia v prípade predávkovania

• Nie je známe špecifické antidotum.
• Vyžaduje sa symptomatická liečba pri zachovávaní funkcie obličiek.
• Vankomycín sa slabo odstraňuje z krvi hemodialýzou alebo peritoneálnou dialýzou. Na zníženie koncentrácií vankomycínu v sére sa použila hemofiltrácia alebo hemoperfúzia pomocou polysulfónových ži­víc.

5. FARMAKOLOGICKÉ VLASTNOSTI

5.1 Farmakodynamické vlastnosti

Farmakoterapeutická skupina: Glykopeptidové antibiotiká, kód ATC: J01XA01

Mechanizmus účinku:

Vankomycín je tricyklické glykopeptidové antibiotikum, ktoré inhibuje syntézu bunkovej steny u citlivých baktérií väzbou s vysokou afinitou na koncové väzbové miesto D-alanyl-D-alanín prekurzorových jednotiek bunkovej steny. Liek pôsobí baktericídne na deliace sa mikroorganizmy.

Vzťah FK/FD:

Vankomycín prejavuje aktivitu nezávislú od koncentrácie s oblasťou pod krivkou koncentrácie (AUC) vydelenou minimálnou inhibičnou koncentráciou (MIC) pre cieľový organizmus ako primárnym parametrom predpovedania účinnosti. Na základe údajov in vitro, u zvierat a v obmedzenej miere u ľudí, bol stanovený pomer AUC/MIC 400 ako cieľová hodnota FK/FD na dosiahnutie klinickej účinnosti s vankomycínom. Na dosiahnutie tohto cieľa pri MIC > 0,5 mg/l sa vyžaduje dávkovanie v hornom rozsahu a vysoké minimálne koncentrácie v sére (15 – 20 mg/l) (pozrite časť 4.2).

Mechanizmus rezistencie:

Získaná rezistencia na glykopeptidy je založená na získaní rôznych van-génových komplexov a zmene cieľového D-alanyl-D-alanínu na D-alanyl-D-laktát alebo D-alanyl-D-serín, ktoré viažu vankomycín slabo, pretože kritické miesto pre naviazanie vodíka chýba. Túto formu rezistencie možno vidieť najmä u Enterococcus faecium.

Zníženej citlivosti alebo rezistencii na vankomycín u Staphylococcus sa dobre nerozumie. Vyžaduje sa niekoľko genetických prvkov a početné mutácie.

Bola hlásená skrížená rezistencia s teikoplanínom.

Citlivosť:

Vankomycín je aktívny proti grampozitívnym baktériám. Gramnegatívne baktérie sú rezistentné.

Hraničné hodnoty MIC, ktoré oddeľujú citlivé organizmy od rezistentných, sú nasledovné:

Odporúčania EUCAST (Európsky výbor pre testovanie antimikrobiálnej citlivosti)

• 1 Hraničná hodnota S/I pre vankomycín bola zvýšená na 4 mg/l, aby sa predišlo rozdeleniu distribúcií MIC divokých typov u niektorých druhov.

• 2 Hraničné hodnoty nevzťahujúce sa na druh boli stanovené najmä na základe údajov FK/FD a sú nezávislé od distribúcií MIC konkrétnych druhov. Majú sa používať iba pre druhy, u ktorých nebola určená hraničná hodnota špecifická pre daný druh a nie pre tie druhy, u ktorých sa testovanie citlivosti neodporúča.

Prevalencia získanej rezistencie sa môže líšiť v závislosti od geografickej lokality a času pre vybraný druh a sú žiaduce miestne údaje o rezistencii, najmä pri liečbe závažných infekcií. Podľa potreby sa má vyžiadať rada odborníka, keď je miestna prevalencia rezistencie taká, že užitočnosť antibiotika prinajlepšom u niektorých typov infekcií je sporná.

Bežne citlivé druhy

Grampozitívne

Staphylococcus koagul áza-negatívne

Druhy, u ktorých môže byť problémom získaná rezistencia

Prirodzene rezistentné

Gramnegatívne baktérie

Mykobaktérie

5.2 Farmakokinetické vlastnosti

Absorpcia

Stredné hladiny v plazme po intravenóznej infúzii 1 g vankomycín počas 60 minút boli približne 63 mg/l na konci infúzie, približne 23 mg/l po 2 hodinách a približne 8 mg/l po 11 hodinách.

Akje vankomycín podaný počas peritoneálnej dialýzy intraperitoneálne, približne 60 % dosiahne systémový obeh počas prvých 6 hodín. Po intraperitoneálnom podaní 30 mg/kg sa dosiahnu hladiny v sére približne 10 mg/l.

Distribúcia

Po intravenóznom podaní sa vankomycín distribuuje do takmer všetkých tkanív. V pleurálnej, perikardiálnej, ascitickej a synoviálnej tekutine, ako aj v srdcovom svale a v srdcových chlopniach sa dosahujú podobné koncentrácie, ako v krvnej plazme. Zdanlivý distribučný objem v rovnovážnom stave sa udáva ako 0,43 (do 0,9) l/kg. Ak meningy nie sú zapálené, do mozgovomiechového moku prenikajú iba malé množstvá vankomycínu.

Eliminácia

Vankomycín je viazaný na plazmatické bielkoviny až do 55 %. Metabolizuje sa iba v malom rozsahu. Po parenterálnom podaní sa vylučuje obličkami prostredníctvom glomerulárnej filtrácie, takmer úplne ako mikrobiologický aktívna látka (približne 70– 80 % za 24 hodín). Biliárne vylučovanie má malý význam (menej ako 5 % podanej dávky).

Polčas vylučovania v sére u dospelých pacientov s normálnou funkciou obličiek je asi 4 – 6 hodín, u detí 2,2 – 3 hodiny. Porucha funkcie obličiek môže elimináciu predĺžiť (až na 7,5 dňa).

Klírens vankomycínu z plazmy približne koreluje s rýchlosťou glomerulárnej filtrácie. Celkový systémový a renálny klírens vankomycínu môže byť u starších pacientov znížený.

5.3 Predklinické údaje o bezpečnosti

Predklinické údaje získané na základe obvyklých farmakologických štúdií bezpečnosti a toxicity po opakovanom podávaní neodhalili žiadne osobitné riziko pre ľudí.

Sú k dispozícii obmedzené údaje o mutagénnych účinkoch, neindikujú žiadne riziko. Dlhodobé štúdie na zvieratách týkajúce sa karcinogénneho potenciálu nie sú k dispozícii. V teratogénnych štúdiách, v ktorých boli potkanom a králikom podávané dávky približne zodpovedajúce dávke u ľudí na základe telesného povrchu (mg/m2), neboli pozorované žiadne priame ani nepriame teratogénne účinky. Štúdie na zvieratách o použití počas perinatálneho/pos­tnatálneho obdobia a také, ktoré sa týkajú účinkov na plodnosť, nie sú k dispozícii.

6. FARMACEUTICKÉ INFORMÁCIE

6.1 Pomocné látky

Žiadne

6.2 Inkompatibility

Roztoky vankomycínu majú nízku hodnotu pH, čo môže pri zmiešaní s inými látkami viesť k chemickej alebo fyzikálnej nestabilite. Každý parenterálny roztok treba teda pred použitím vizuálne skontrolovať, či nedošlo k precipitácii alebo k zmene farby. Aby nedošlo k precipitácii, injekčné striekačky a intravenózne katétre treba medzi podaním lieku Vancomycin CNP a iných liekov opláchnuť fyziologickým roztokom chloridu sodného.

Tento liek sa nesmie miešať s inými liekmi okrem tých, ktoré sú uvedené v časti 6.6.

Ukázalo sa, že zmesi vankomycínu a betalaktámových antibiotík sú fyzikálne inkompatibilné. Pravdepodobnosť precipitácie sa zvyšuje s vyššími koncentráciami vankomycínu. Odporúča sa pred podaním týchto liekov dostatočne vypláchnuť intravenózne linky. Ďalej sa odporúča nariediť roztoky vankomycínu na 5 mg/ml alebo menej.

6.3 Čas použiteľnosti

2 roky

Čas použiteľnosti pripraveného infúzneho roztoku

Chemická a fyzikálna stabilita pripraveného infúzneho roztoku bola preukázaná počas 96 hodín pri 2 – 8 °C. Z mikrobiologického hľadiska má byť produkt použitý okamžite. Ak nie je použitý okamžite, za celkový čas a podmienky skladovania roztoku pred ďalším použitím zodpovedá používateľ a zvyčajne to nemá prekročiť 24 hodín pri 2 – 8 °C, pokiaľ k rekonštitúci­i/riedeniu nedošlo v kontrolovaných a schválených aseptických podmienkach.

6.4 Špeciálne upozornenia na uchovávanie

Uchovávajte pri teplote do 25 °C. Injekčnú liekovku uchovávajte vo vonkajšom papierovom obale na ochranu pred svetlom.

Podmienky uchovávania po rekonštitúcii a nariedení lieku nájdete v časti 6.3.

6.5 Druh obalu a obsah balenia

Injekčné liekovky z bezfarebného skla typu I s brómbutylovým gumovým uzáverom a vyklápacím viečkom.

Balenia obsahujúce 1 alebo 5 injekčných liekoviek.

Na trh nemusia byť uvedené všetky veľkosti balenia.

6.6 Špeciálne opatrenia na likvidáciu a iné zaobchádzanie s liekom

Pred použitím musí byť prášok rekonštituovaný a vzniknutý koncentrát musí byť potom ďalej riedený.

Príprava infúzneho koncentrátu

Rozpusťte obsah 500 mg injekčnej liekovky s vankomycínom v 10 ml sterilnej vody na injekcie.

Rozpusťte obsah 1000 mg injekčnej liekovky s vankomycínom v 20 ml sterilnej vody na injekcie.

Jeden ml rekonštituovaného roztoku obsahuje 50 mg vankomycínu.

Príprava infúzneho roztoku

Infúzny koncentrát možno nariediť sterilnou vodou na injekcie, roztokom chloridu sodného 9 mg/ml alebo glukózy 50 mg/ml.

Injekčná liekovka obsahujúca 500 mg vankomycínu: Na získanie infúzneho roztoku 5 mg/ml narieďte 10 ml infúzneho koncentrátu s 90 ml rozpúšťadla.

Injekčná liekovka obsahujúca 1000 mg vankomycínu: Na získanie infúzneho roztoku 5 mg/ml narieďte 20 ml infúzneho koncentrátu s 180 ml rozpúšťadla.

Koncentrácia vankomycínu v infúznom roztoku nesmie presiahnuť 2,5 – 5 mg/ml.

Vzhľad infúzneho roztoku

Roztok treba pred podaním vizuálne skontrolovať, či sa tam nenachádzajú častice a či nedošlo k zmene sfarbenia. Roztok sa smie používať, len ak je číry a neobsahuje častice.

Podmienky uchovávania nariedeného lieku nájdete v časti 6.3.

Podávanie

Požadovaná dávka sa má podávať pomaly intravenóznou infúziou s rýchlosťou nie viac ako 10 mg/minútu, počas najmenej 60 minút alebo aj dlhšie.

Aby sa predišlo precipitácii z dôvodu nízkeho pH hydrochloridu vankomycínu v roztoku, všetky intravenózne kanyly a katétre by mali byť vypláchnuté fyziologickým roztokom.

Roztoky vankomycínu sú v podstate podávané samostatne, pokiaľ nie je dokázaná chemická a fyzikálna kompatibilita s iným infúznym roztokom (pozrite časť 6.2).

Likvidácia

Injekčné liekovky sú iba na jedno použitie. Nepoužitý produkt je potrebné zlikvidovať.

Každý nepoužitý liek alebo odpadový materiál treba zlikvidovať v súlade s miestnymi požiadavkami.

7. DRŽITEĽ ROZHODNUTIA O REGISTRÁCII

CNP Pharma GmbH Marienplatz 10–12 94081 Fursten­zell

Nemecko

Telefón: 0049 (0) 8502 9184 200

Fax: 0049 (0) 8502 9184 491

8. REGISTRAČNÉ ČÍSLO (ČÍSLA)

Vancomycin CNP 500 mg: 15/0264/15-S

Vancomycin CNP 1 000 mg: 15/0265/15-S

9. DÁTUM PRVEJ REGISTRÁCIE/PREDĹŽENIA REGISTRÁCIE

Dátum prvej registrácie: